Som unavená z večného naťahovania sa a argumentovania vlastnej existencie. V posledných dňoch sa intenzívne zamýšľam nad tým, že som v živote chcela robiť všeličo, no najmä ho žiť. Namiesto toho môj deň a celé moje žitie vyzerá asi takto: Ráno sa zobudím, prečítam si zopár hejtov na vlastnú osobu, alebo na LGBTI ľudí, potom sa cez zuby zasmejem na nejakej novej karikatúre od Cynickej obludy, alebo antireferendovej stránke, na čo mi dôjde smutno z toho, že si niekto musí robiť srandu z toho, že nejaká skupina ľudí robí všetko preto, aby druhým niečo zakázala. Ale to sú naše stratégie prežitia. Je to v skutočnosti smutné. Následne volá nejaký novinár s otázkou „Čo si myslíte o...?" a potom to celé dostrihá tak, aby vytvoril čo najväčší konflikt a senzáciu.
Celkom by mi po tých rokoch dobre padlo, keby mi nejaký novinár zavolal a spýtal sa: „Ako sa cítite?" Môj zlatý, odkáž Alianciám, kostolom a iným zoskupeniam, že sa cítim ako štvanec. Ako handra, ktorá denne schytáva invektíva na sociálnych sieťach, mailoch, bežne i na vlastné telefónne číslo formou sms a raz začas i na ulici.
Čím dlhšie táto "celospoločenská" diskusia trvá, tým viac sa zo mňa stáva stroj na opakovanie tých istých argumentov, perpetum mobile, ktoré je schopné absolvovať akúkoľvek debatu a s milým úsmevom, zmysluplne odpovedať aj na otázky typu „Vám to príde normálne a zdravé pre vývoj dieťaťa?" , „Potom sa budú sobášiť aj 4 ženy s jedným mužom a muž s ovcou?", „Z čoho je tá vaša homoloby platená?". A pritom ma bolí celý človek, pretože viem, že deti sú v pohode, že žiadna homoloby neexistuje a že nikto zo stoviek LGBTI ľudí, ktorých poznám nemá záujem brať si za muža svojho psa.
Naše argumenty boli vyčerpané a sú stále tie isté, pretože my neklameme. Druhá strana má podstatne kreatívnejší život. Vymyslí si hocičo a pre hocikoho, aby presvedčila. V zásade si myslím, že by sa celý tento "konflikt" dal vyriešiť veľmi jednoducho. Posadiť každého jedného z „bojovníkov za rodinu“ na detektor lži a spýtať sa jednu otázku: „Robíte to, čo robíte, pretože si myslíte, že LGBTI ľudia nie sú normálni?". A možno ešte jednu: „Robíte to, čo robíte zo strachu z vlastnej orientácie a rodovej identity?"
Ktorý duševne vyrovnaný heterosexuálny muž a ktorá duševne vyrovnaná heterosexuálna žena by sa profesne zaoberala zamedzením práv nejakej skupiny ľudí, s ktorou ak nechce, nemusí mať nič súkromne spoločné. Už ste niekedy videli, aby nejaký poslanec NRSR priniesol do rozpravy na rokovanie zákon, ktorý je absolútne totožný s tým, ktorý už existuje? A tvrdil by pritom, že mu ide len o zakonzervovanie súčasného stavu a že na to potrebuje len šesť miliónov eur a oddanú a aktívnu pomoc najväčšej, najpočetnejšej a z našich daní dobre dotovanej inštitúcie, teda RKC? Ktorá mimochodom v tejto chvíli masívne distribuuje v kostoloch letáčiky, ktoré obsahujú značne rozšírenú argumentačnú bázu za účasť na referende, bázu argumentov, ktoré si Chromík ani Verešová do médií neodvážia povedať. Zároveň obsahujú číslo účtu na podporu Referenda! Áno, 6 miliónov eur, plus neplatená a zákonom neošetrená dobrovoľnícka práca ľudí okolo inštitúcie, ktorá nielenže od štátu peniaze dostáva, svoje majetky nezdaňuje, ale ešte zbiera pre svoj "svätý boj" aj nejaké tie peniažky extra.
Pritom by bol svet a naše mentálne zdravie ušetrené celej tejto komplikovanosti, keby "svätí" páni a "sväté" panie konečne našli odvahu a priznali, že jediný a skutočný dôvod, prečo točia túto mašinériu do takýchto závratných výšin je ten, že nás nemajú radi, resp. že sa nás boja. To by bol skutočne valídny argument. Alebo, že v ich knihe sa píše, že to je hriech. To by sa dalo pochopiť. To, že nás milujú a zároveň robia všetko to, čo robia, sa pochopiť nedá.
Včera som si prezrela facebookovu stránku Aliancie za rodinu a prišlo mi nevoľno. Nielen z bludov, ktoré uverejňujú, ale aj z reakcií, ktoré ľudia proti nim postujú. Prišlo mi ľúto celej Aliancie, pretože každý druhý človek im tam nadával a prial len to najhoršie. A to sú veci, ktoré sa na psychike akéhokoľvek človeka odrazia. Skôr, či neskôr. Zaujímalo by ma, ako budú reagovať Chromíkovi synovia keď vyrastú a medzičasom sa z ich otca náhodou stane psychicky labilný človek, pretože mu zlosť ľudí prerastie cez hlavu. A jeho vlastná frustrácia, ak sa jemu a jeho združeniu nepodarí dosiahnuť to, čo chce.
Naozaj by ma na Vianoce potešilo, keby nám všetci dali pokoj. Februárove referendum bude s najväčšou pravdepodobnosťou neplatné kvôli účasti. Nechcem si ani predstaviť, čo budú robiť títo ľudia dovtedy, čo všetko narozprávajú a ako všemožne sa budú snažiť ľudí presvedčiť, že LGBTI komunita im chce „rozvrátiť rodinu a spoločnosť." Ale iného sa bojím viac. Čo budú robiť a čo budú chcieť po 7mom februári. Čo ešte vytiahnu a aký to bude mať dopad na našu psychiku, na nálady v spoločnosti, nakoniec i na ich vlastnú psychiku. Lebo to povestné „Kto seje vietor, žne búrku," naozaj platí. A mne už je teraz ľúto, že sa na seba pozeráme so strachom. Aliancia dosiahla to, že aj tí kresťania, ktorí sa o LGBTI ľudí nezaujímajú, alebo aj tí, ktorí sa stotožňujú s myšlienkou zrovnoprávnenia LGBTI ľudí, sú sekularistami bombardovaní otázkami, skeptickými pohľadmi a tichom. Tak isto ako snáď každý LGBTI človek dostáva v poslednej dobe z každej strany úplne primitívne otázky o svojej existencii.
Môj brat bol chvíľu na štúdiách v Rusku a povedal, mi že tam bolo na ulici bežné, že Rus nadával Gruzíncovi, aby sa pratal domov, ten nadával gejovi, aby sa pratal do Ameriky a ten gej potom nadával Aziatke, že toto je Rusko a nie Sushibar. Veľmi nerada by som sa dočkala tohto stavu, aj keď mám pocit, že sme od neho nie tak ďaleko.
To, čo sa deje v našich vnútrach je už teraz viac ako alarmujúce. Je to denno-denný stres a tlak, denno-denná skepsa, smútok a zapínanie obranných mechanizmov. Je to totálna psychopatia bežného dňa, kedy sa človek bojí otvoriť internet, čítať správy, rozmýšľa, čo by ešte mohol lepšie povedať alebo urobiť preto, aby ľudia v roku 2014 pochopili, že šťastie chce každý.
Vianoce sú symbolom, ktorý je silno spájaný s rodinou, teplom domova a zázemím. Niekomu je na Vianoce dobre, niekomu je viac ťažko, lebo je to presne to obdobie, kedy si uvedomuje, že okolnosti v rodine nie sú také, aké by si prial. Je to aj výborný čas na reflexiu toho, prečo sú veci tak ako sú. Prečo 24tého nesedím pri jednom stole s matkou, otcom, bratom, partnerkou alebo inými dôležitými ľuďmi? Kto mi ublížil, komu som ublížil ja, čo som nezvládol, s kým sa zasa hádam a komu som neodpustil? Je môj vzťah s vlastnými deťmi natoľko poškodený, že ma ani jedno z nich nevolá ku stolu s nadšením? Bojím sa, že sa do krvi pohádam so svokrou kvôli tomu ako sa varí polievka? Nebavím sa s tetou alebo s ujom, pretože nesúhlasia s mojou orientáciou, alebo s tým, že som si zobral za ženu Rómku? Potajomky plačem tesne pred rozbaľovaním darčekov, lebo viem, že som tento rok nemala peniaze na to aby som im kúpila to, po čom najviac túžili? Alebo naozaj trávim Vianoce šťastne a v kruhu rodiny (akokoľvek rodinu definujem)? Či už v šťastí alebo nešťastí, ktoré je len a len moje a mojich blízkych: naozaj by som sa cítil lepšie, keby som vedel, že dvaja ľudia rovnakého pohlavia nebudú môcť na Slovensku nikdy uzavrieť partnerstvo alebo manželstvo? Áno alebo nie?
Štastné a Veselé všetkým!
