Povedala som politike Áno

Autor: Romana Schlesinger | 26.9.2014 o 14:50 | (upravené 26.9.2014 o 15:40) Karma článku: 10,21 | Prečítané:  2191x

Tento rok vstúpil SMER do registrovaného partnerstva. Zobral si KDH. Svedkami obradu boli ústavná definícia manželstva a ústavné zmeny v justícii. Obrad sa konal v Národnej rade Slovenskej republiky, za účasti vzácnych hostí a hostiek. Hlavnými sponzormi tohto podujatia, ktoré zahŕňalo pytačky, samotnú ceremóniu i dožinky boli daňoví poplatníci a daňové poplatníčky SR. V tomto prípade bez ohľadu na sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu.

Povedala som politike ÁNO

 

Keď som mala 12 rokov, nechali mi prečítať si pamäte môjho deda Róberta Schlesingera. O vhodnosti veku možno polemizovať, ale keďže som od 10tich čítala Agathu Christie a Stephana Kinga, zrejme to zvyšok rodiny vyhodnotil ako vhodné. Z tých všetkých rukou popísaných stránok som sa miliónkrát vracala na ich úplný začiatok. V ňom môj dedko píše, že 5.marca 1942 obdržal list od priateľov, ktorí ho informovali o tom, čo sa so Židmi deje v Poľsku. Ponúkali mu pomocnú ruku pri úteku a nabádali ho k odchodu. Mal 17 rokov a skutočne odišiel. Rodičov ani zvyšok rodiny nepresvedčil. Už 12.apríla 1942 odišiel z Trenčína, v ktorom väčšina mojich židovských príbuzných v tých rokoch žila, prvý rodinný transport. Boli v ňom všetci. Nevrátil sa takmer nik.

Deda som zbožňovala a celú pubertu som sa vracala k jeho slovám. Často som rozmýšľala, čo by som robila ja a veľmi dlho som sa uisťovala v tom, že mňa sa zásadné rozhodnutia týkať nebudú. Chcela som točiť filmy, písať knihy a viesť pohodový a komfortný život. Akokoľvek veľmi som sa o to snažila, vždy ma niečo v rozhodujúcom momente zastavilo. Áno, väčšinou to boli dedove slová.

Čo to má spoločné s mojim vstupom do politiky? Všetko.

Keď ma na základnej škole „vraj zo srandy“ poslali spolužiačky počas hodiny dejepisu, na ktorej sme preberali holokaust „na výlet“, s poznámkou, že sa na ten „poplatok“ v ríšskych markách vyzbierajú, rozplakala som sa. Prvý a posledný krát. Prvý a posledný krát kvôli niečomu, za čo nemôžem. Keď mi v roku 2008 školiteľka mojej bakalárskej práce povedala, že nemám meniť tému z Josepha Pulitzera na „Lesbické a gejské periodiká na Slovensku“, pretože ona také „skupiny“ neakceptuje, prihlásila som sa na vzdelávací workshop Hany Fábry. Keď sme spolu za pár mesiacov organizovali prvý Medzinárodný deň boja proti homofóbii v Bratislave, vystrčila ma pred mikrofón a ja som mala pol minúty na rozhodnutie. S „dedom v uchu“ to nebolo vôbec ťažké. Keď som v roku 2009 povedala ostatným harcovníkom a harcovníčkam ako „aktivistický holobriadok“, že sme posledná krajina v EÚ, ktorá ešte neorganizovala Dúhový PRIDE, prišli obavy a pochybnosti, že na to ešte nie je ten správny čas. Spýtala som sa, či to môžem skúsiť bez nich a s novými ľuďmi. O pár mesiacov neskôr bolo na Hviezdoslavovom námestí 1500 ľudí s dúhovými vlajkami. Keď ma ľudia začali rozpoznávať ako „tvár“ LGBTI hnutia, dostávala som týždenne niekoľko emailov so žiadosťou o pomoc. Vedela som, že im pomôcť chcem, ale neviem, pretože som neštudovala ani sociálnu prácu, ani psychológiu, ani právo. Spýtala som sa 4 najbližších kolegov a kolegýň s týmto vzdelaním, či by so mnou nechceli založiť reálny fyzický poradensko-komunitný priestor. Povedali áno. Okrem nich ma takmer každý treťosektorový projektový manažér odhováral, že neziskový priestor s 5timi zamestnancami nie je dlhodobo udržateľný. V roku 2011 vzniklo Q-centrum a funguje dodnes, bezplatne poskytuje psychologické, právne a sociálne poradenstvo pre LGBTI komunitu a ich blízkych. Pomohli sme viac ako dvom stovkám konkrétnych ľudí a nechystáme sa skončiť.

Keď prišiel koncom roka 2013 za mnou Martin Poliačik po prvýkrát ako delegát SaS s ponukou spolupráce, povedala som nie. Potom prišli ďalšie politické strany. Povedala som rovnako nie. Nebola som presvedčená.

Tento rok vstúpil SMER do registrovaného partnerstva. Zobral si KDH. Svedkami obradu boli ústavná definícia manželstva a ústavné zmeny v justícii. Obrad sa konal v Národnej rade Slovenskej republiky, za účasti vzácnych hostí a hostiek. Hlavnými sponzormi tohto podujatia, ktoré zahŕňalo pytačky, samotnú ceremóniu i dožinky boli daňoví poplatníci a daňové poplatníčky SR. V tomto prípade bez ohľadu na sexuálnu orientáciu alebo rodovú identitu.

Keď sa ma jediná liberálna strana na Slovensku a v súčasnosti jediná politická alternatíva voči konzervatívnemu politicko-náboženskému tmárstvu, alebo „akože sociálnej demokracii“ či ignorácii, spýtala rovnakú otázku pred mesiacom, povedala som ÁNO „s dedom za uchom.“

Som presvedčená o tom, že liberálnu politiku Slovensko potrebuje. SaS je strana bez korupčných káuz a bez bývalých ŠTBákov, ktorí ľuďom kradli slobody a po 89tom iba prezliekli kabát. A ja jej chcem pomôcť robiť to lepšie. Kým nebude neskoro.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Na jar minister práce Ján Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín v odvetviach, v ktorých to bude potrebné.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy pre SME a The Slovak Spectator ukázali top obchody, pri ktorých radili.

ŠPORT

Za Slovanom stále cítiť pachuť vytunelovaných harvardov

Medzi majiteľmi je dodnes firma zapletená do tunelovania harvardských fondov.


Už ste čítali?